Nachádzame sa vo veľkonočnej oktáve, kedy ešte pár dní po slávení Veľkonočnej vigílie zostávame v intenzívnejšej oslave Ježišovho zmŕtvychvstania. Ponúka sa nám cez tieto dni čas premýšľať o tom, čo sme si nedávno pripomínali nielen počas svätých omší, ale i predtým v pôstnej príprave pri počúvaní pôstnych pobožností, pri online adoráciách, modlitbách krížových ciest či osobnou obetou v rámci pôstnej reťaze.
Pozývame vás ešte raz sa vrátiť ku hlavným posolstvám, ktoré odzneli v kázňach našich duchovných otcov- o. Mareka, o. Blažeja a o. Rada počas slávení bohoslužieb cez veľkonočné sviatky. Vo svojich príhovoroch priniesli niekoľko podnetov k uvažovaniu o udalostiach týchto dní. Ponúkli nám veľmi pravdivé pohľady na tému strádania, hriechu, našich vzťahov, ale tiež boli pre nás vzácnymi povzbudeniami k nastúpeniu na cestu zmeny svojich postojov, svojho života k lepšiemu.
Na
Kvetnú nedeľu sme vstúpili do uvažovania o udalostiach veľkej
noci spevom pašií a homíliou, ktorá upriamila našu pozornosť na
zradu a odsúdenie, vedúce k Ježišovej smrti. Ježiš bol zradený
jedným zo svojich učeníkov, bol prenasledovaný a odsúdený na
smrť. Za to, že sa vyhlásil za Božieho syna. Procesom bez dôkazov
o vine, bez možnosti obhajoby. Pri tom sme mali uvažovať aj o tom,
že dodnes sa kresťania v rôznych častiach sveta ocitajú v
podobnej situácii, keď sú prenasledovaní i zabíjaní pre svoju
vieru či je im bránené praktizovať svoju vieru.
Počas
svätej omše na Zelený štvrtok sme hľadali odpovede na otázky,
čo vlastne v tento deň slávime a prečo sa zúčastňujeme svätej
omše. Túto otázku dával v židovskej rodine pri slávení Paschy
syn svojmu otcovi, ktorý následne celej rodine vysvetlil pôvod
sviatku v starozákonnej udalosti- udalosti oslobodenia Izraelitov
spod egyptskej nadvlády. Odpoveďou pre nás podľa novozákonného
odkazu majú byť dve tajomstvá, ktoré charakterizujú tento deň-
ustanovenie Eucharistie a sviatosti kňazstva. Pán Ježiš si
povolal učeníkov, čo boli s ním, aby slúžili iným a odovzdali
mu tak svoj život. Pán zároveň dal sám seba ako chlieb, ktorý
máme prijímať naveky. Cez tieto skutočnosti si máme nanovo
uvedomovať neustálu Božiu prítomnosť medzi nami. Napriek
ťažkostiam, i tejto pretrvávajúcej pandemickej situácii máme
uistenie, že Pán Ježiš je stále s nami.
Na
Veľký piatok sme si vypočuli uvažovanie o tom, ako je potrebné
objatie pre náš život. Každý z nás ho potrebuje prijať od
niekoho, kto ho má rád. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy nám nie je
umožnené stretnúť sa tak, ako by sme si želali, nám toto
objatie chýba. No predsa ho môžeme získať, a to od samotného
Boha. Ježiš na kríži práve dnes svojimi rozpätými rukami
objíma toho, kto k nemu prichádza a túži sa nechať objať. Sme
pozvaní prijať jeho uzdravujúce objatie, kedykoľvek sa k Nemu
obrátime, Ježiš je pripravený utíšiť bolesť, liečiť rany,
nebojme sa k Nemu prísť.
Homília
na vigíliu na Bielu sobotu nás zamerala na tému otroctva a
slobody. Otroctvo vo vzťahu k hriechom, ktoré si držíme a
nechceme sa ich vzdať. Sme si vedomí, že nerobíme dobre, ale
nemáme silu pustiť tieto hriechy, akoby sme sa báli opustiť tú
našu konformnú zónu. Podobne ako väzeň, ktorý má ísť na
slobodu po 50 rokoch, bojí sa tohto kroku, nevie si to predstaviť.
Každý z nás chce byť iste šťastný a chce byť milovaný.
Šťastie je slobodne si zvoliť dobro. Nemôžem byť šťastný v
otroctve, ktoré je opakom slobody. Ak chcem byť šťastný, musím
vedieť a cítiť, že niekto ma má rád, no zároveň aj ja musím
mať rád toho druhého. Musí to byť vzájomné, inak to nebude
fungovať. Ale ak sa neviem slobodne rozhodnúť pre lásku, nebudem
vedieť mať rád. Ak budem žiť v otroctve, nedokážem mať rád.
Ak nepustíme svoje hriechy, nebudeme môcť byť šťastní. Ježiš
prichádza, aby sme mali život v plnosti, aby nám daroval to pravé
šťastie a radosť, a teda slobodu.
Príhovor Veľkonočnej nedele rozoberal myšlienku prázdnoty. Prázdnoty v našich srdciach či vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi, ktorá často pramení z prázdnoty vo vzťahu človek a Boh. Rozpad mnohých vzťahov je dôsledkom nenaplnenia a prázdnoty. Ak človek niečo nemá, nemôže to dať. Aby človek mohol dávať, potrebuje byť naplnený. A pravým prameňom lásky, dobra, pokoja je sám Boh. Práve dnes zaznieva silno slovo prázdnota v príbehu z evanjelia, kedy Mária Madgaléna a učeníci zistia, že hrob je prázdny. V uplynulých dňoch stratili svojho majstra, priateľa, ktorý priniesol do ich života naplnenie. Ale paradoxne ten prázdny hrob naplní ich prázdne srdcia prítomnosťou Ježiša Krista. Kristus im daruje pokoj, radosť, šťastie. Aj dnes dokáže Boh zaplniť naše srdcia, naplniť naše prázdne vzťahy. Potrebujeme len prísť k nemu a vyznať, že sme prázdnymi nádobami, bez lásky, aby nás on sám naplnil prúdom svojej nekonečnej lásky. Sme povolaní, aby sme boli radostní, a to je možné vtedy, keď nájdeme prameň radosti. Ako hovorí sv. Pavol: „Radujte sa, opakujem, radujte sa.“ Pán je našou radosťou. Máme byť plní radosti, aby sme vedeli napĺňať iných touto radosťou. Máme vnímať prázdno ľudských sŕdc okolo nás a napĺňať ho. A to tým, že budeme hlásať pravdu o zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi. Preto, aby sme zmenili svoj život i životy druhých skrze pravý prameň všetkého dobra, ktorým je Boh.
Príhovory našich duchovných otcov si môžete vypočuť v záznamoch svätých omší na našom farskom YouTube kanáli farnost sv. Ondreja.