Svätý Otec František slávil na sviatok Zoslania Ducha Svätého svätú omšu v Bazilike sv. Petra. Jeho príhovor o daroch a pôsobení Ducha Svätého vám prinášame v nasledujúcich riadkoch.
«Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý» (1 Kor 12,4) – takto píše Korinťanom apoštol Pavol. A pokračuje: «Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý». Rozličné a ten istý: Svätý Pavol nástojí na spojení dvojice slov, ktoré sa zdajú byť protichodné. Chce nám povedať, že Duch Svätý je tým jedným, ktorý dáva dohromady rozličné; a že Cirkev sa takto zrodila: my, rozdielni, sme zjednotení Duchom Svätým.
Poďme teda k počiatku Cirkvi, ku dňu Turíc. Pozrime sa na apoštolov: sú medzi nimi jednoduchí ľudia, naučení žiť z práce vlastných rúk, ako rybári, a je tu Matúš, ktorý bol školeným vyberačom daní. Líšia sa ich pôvod i spoločenský kontext, hebrejské mená a grécke mená, temperamenty u niektorých mierne, u iných zápalisté, rozličné vízie a citlivosti. Všetci boli odlišní. Ježiš ich nezmenil, neuniformoval, neurobil z nich sériové modely. Nie. Zachoval ich rôznorodosť a teraz ich zjednocuje pomazávajúc ich Duchom Svätým.
Jednota – ich jednota ako vzájomne odlišných – prichádza s pomazaním. Na Turíce apoštoli porozumejú zjednocujúcej sile Ducha. Vidia ju na vlastné oči, keď všetci, aj keď hovoriac rôznymi rečami, vytvárajú jeden ľud: Boží ľud, stvárnený Duchom, ktorý utkáva jednotu s našimi rozličnosťami, ktorý dáva harmóniu, pretože v Duchu je harmónia. On je harmóniou.
Prichádzame k nám, Cirkvi dneška. Môžeme sa opýtať: „Čo nás zjednocuje, na čom sa zakladá naša jednota?“ Aj medzi nami sú rozdielnosti, napríklad názorov, rozhodnutí, citlivostí. Ale pokušením je vždy brániť vytaseným mečom vlastné idey, veriac, že sú dobré pre všetkých, žijúc v pokoji jedine s tým, kto zmýšľa tak, ako my. A toto je nepekné pokušenie, ktoré rozdeľuje.
Toto je však viera podľa nášho obrazu, a nie je to, čo chce Duch. Takto si môžeme myslieť, že to, čo nás zjednocuje, zhoda vo veciach, ktoré veríme a zhodné správanie. Je tu však oveľa viac: princípom našej jednoty je Duch Svätý. On nám pripomína, že sme predovšetkým milovanými deťmi Boha. V tomto sme všetci rovnakí, i keď sme každý iný. Duch prichádza k nám, popri všetkých našich rozličnostiach a biedach, aby nám povedal, že máme jediného Pána, Ježiša, a jediného Otca, a že preto sme bratmi a sestrami!
Nanovo začnime odtiaľto, hľaďme na Cirkev tak, ako to robí Duch Svätý, nie tak, ako to robí svet. Svet nás vidí ako tých, čo patria k pravici a ľavici; s touto ideológiou, či s tou druhou. Duch nás vidí ako tých, čo patria k Otcovi a Ježišovi. Svet vidí konzervatívcov a progresívnych; Duch vidí Božie deti. Svetský pohľad vidí štruktúry, ktoré treba robiť efektívnejšími; duchovný pohľad vidí bratov a sestry žobrajúcich o milosrdenstvo. Duch nás miluje a pozná miesto každého jedného v celku: preňho nie sme konfetami unášanými vetrom, ale nenahraditeľnými sklíčkami jeho mozaiky.
Vráťme sa ku dňu Turíc a objavíme prvé dielo Cirkvi: ohlasovanie. A predsa vidíme, že apoštoli nepripravujú stratégiu. Keď boli zatvorení tam vo Večeradle, nevytvárali stratégiu; nepripravujú, nemajú pastoračný plán. Mohli rozdeliť ľudí do skupín podľa rozličných národov, hovoriť najprv k tým blízkym, potom ku vzdialeným, všetko zoradené… Mohli aj trochu počkať s ohlasovaním a zatiaľ si prehĺbiť Ježišovu náuku, aby sa vyhli rizikám…
Duch nechce, aby bola spomienka na Majstra pestovaná v uzavretých skupinkách, vo večeradlách, kde sa s chuťou „uhniezdime“. – A toto je jedna škaredá choroba, ktorá môže prísť na Cirkev. Cirkev nie ako spoločenstvo, nie ako rodina, nie ako matka, ale hniezdo. – On otvára, vrhá, poháňa, aby sme presiahli to, čo už bolo povedané a urobené, pobáda nás ísť ponad ohrady bojazlivej a opatrníckej viery.
Vo svete sa bez kompaktného poriadku a spočítanej stratégie veci uberajú ku krachu. V Cirkvi naopak, Duch garantuje jednotu tomu, kto ohlasuje. A apoštoli idú: nepripravení, vrhajú sa do hry, vychádzajú. Vedie ich jedna jediná túžba: darovať to, čo prijali. Aký pekný je ten začiatok Jánovho listu: „To, čo sme dostali a čo sme videli, dávame vám“.
Konečne chápeme, čo je tajomstvom jednoty, tajomstvom Ducha. Tajomstvom jednoty v Cirkvi, tajomstvom Ducha je dar. Pretože On je darom, žije darujúc sa a týmto spôsobom nás drží pospolu, tým, že nás robí účastnými na tom istom dare. Je dôležité veriť, že Boh je dar, že sa nespráva tak, že berie, ale že dáva. Prečo je to dôležité? Pretože od toho, ako vnímame Boha, závisí, akým spôsobom sme kresťanmi.
Ak máme na mysli Boha, ktorý berie a prinucuje, aj my budeme chcieť brať a nanucovať: zaberať priestor, nárokovať si dôležitosť, hľadať moc. Ak však máme v srdci Boha, ktorý je dar, všetko sa mení. Ak si uvedomujeme, že to, čím sme, je jeho darom, nezištným a nezaslúženým darom, potom aj my budeme chcieť urobiť zo samotného života dar. A pokorne milujúc, nezištne a s radosťou slúžiac, ponúkneme svetu skutočný obraz Boha. Duch, živá pamäť Cirkvi, nám pripomína, že sme sa zrodili z daru a že rastieme, keď sa darujeme; nie zakonzervovaním sa, ale rozdávaním sa.
Drahí bratia a sestry, pozrime sa do nášho vnútra a položme si otázku, čo nám bráni v sebadarovaní. Existujú, povedzme to tak, traja nepriatelia daru. Tí hlavní traja, vždy číhajúci pri dverách srdca: narcizmus, viktimizmus (sebaľútosť, robiť zo seba obeť) a pesimizmus.
Narcizmus nás vedie klaňať sa sebe samým, tešiť sa jedine z vlastného prospechu. Narcista si myslí: „Život je krásny, ak v ňom ja získavam“. A tak prichádza k slovám: „Prečo by som sa mal darovať druhým?“ V tejto pandémii, koľko zla narobí narcizmus, zakukľovanie sa vo svojich potrebách, zatiaľ čo sme ľahostajní k potrebám druhých, nepriznávanie si vlastných krehkostí a vlastných chýb.
Ale aj druhý nepriateľ, viktimizmus, je nebezpečný. Ten, čo zo seba robí obeť, sa každý deň sťažuje na blížneho: „Nikto ma nechápe, nikto mi nepomáha, nikto ma nemá rád, všetci sú proti mne!“ Koľko krát sme počuli tieto ponosovania… A jeho srdce sa uzatvára popri tom, ako sa spytuje: „Prečo sa tí druhí nedarujú mne?“ V dráme, ktorú prežívame, aký je len viktimizmus nepekný! Myslieť si, že nikto nám nerozumie a nezakúša to, čo zakúšame my. Toto je viktimizmus.
Nakoniec je tu pesimizmus. Jeho dennodennou mantrou je toto: „Nič nie je v poriadku, ani spoločnosť, ani politika, ani Cirkev…“. Pesimista sa hnevá na svet, no zostáva nečinný a myslí si: „Veď na čo darovať? Je to zbytočné.“ Teraz, vo veľkom úsilí začať odznovu, aký je len škodlivý pesimizmus, vidieť všetko načierno, opakovať, že nič viac nebude také ako predtým! To, čo sa s takýmto myslením istotne nevráti, je nádej.
Pri týchto troch – narcistickej modle zrkadla, bôžikovi zrkadla, pri bôžikovi ponosovania sa, cítiť sa niekým len vďaka sťažnostiam, a pri bôžikovi negativizmu, že všetko je čierne, všetko je tmavé – sa nachádzame uprostred hladomoru nádeje a potrebujeme oceňovať dar života, dar, ktorým je každý z nás. Preto potrebujeme Ducha Svätého, dar Boží, ktorý uzdravuje z narcizmu, viktimizmu a pesimizmu. Uzdravuje od zrkadla, od lamentovania a od tmy.
Bratia a sestry, prosme ho: Svätý Duch, Božia pamäť, oživ v nás pamäť prijatého daru. Osloboď nás od paralýzy egoizmu a zapáľ v nás túžbu slúžiť, konať dobro. Pretože horšou od tejto krízy je iba tá tragédia, že ju premrháme, uzatvárajúc sa do seba. Príď, Duchu Svätý: Ty, ktorý si harmónia, urob z nás budovateľov jednoty; ty, ktorý sa stále dávaš, daj nám odvahu vyjsť zo seba samých, milovať sa a pomáhať si navzájom, aby sme sa stali jednou rodinou. Amen.
Preklad: Slovenská redakcia VR, zdroj: vaticannews.va