Druhá nedeľa po Veľkej noci ponúka na Stole Božieho Slova príbeh stretnutia Ježiša s „neveriacim“ Tomášom. Tento učeník je neprítomný v dome spolu s ostatnými, keď sa im zjaví Ježiš. Po jeho návrate mu radostní apoštoli svedčia o tom, ako bol s nimi Ježiš, no má veľký problém uveriť, že by to bola pravda. Vyžiada si dôkaz; chce vložiť svoje prsty do rán po klincoch a svoju ruku do Ježišovho boku. Trošku trúfalé! Čo vy na to? Čo si to ten muž dovoľuje? Ak neverí svojim priateľom, tak dá sa vôbec hovoriť o priateľstve? Tomáš im nedôveroval, keď svedčili o tom, ako Ježiša videli na vlastné oči. Kde chýba dôvera, tam sa vzťahy budujú veľmi ťažko. Tomáš sa týmto svojím postojom vzdialil od celého spoločenstva. Vznikla medzi ním a jeho bratmi bariéra, ktorú bolo nemožné odstrániť. Prečo? Pretože ľudským rozumom sa nedá pochopiť, že by ten, ktorý zomrel, následne po nejakom čase vstal z mŕtvych. Tomáš bojuje vnútorný boj nie len s apoštolmi, ale hlavne sám so sebou. Je to boj rozumu a viery. Jeho čistá myseľ mu hovorí, že to nemôže byť pravda, no viera mu dáva priestor na to, aby pripustil realitu vzkriesenia Ježiša Krista, a to vtedy, keď bude mať skúsenosť. Veľmi ľudsky povedané, Tomáš kategoricky neodmietal, že by Ježiš mohol byť živý, no kladie si podmienky: musí Ježiša vidieť na vlastné oči a dotknúť sa ho!
Vzkriesený Pán plní túto jeho túžbu a zjaví sa znova. Pri tomto zjavení, aj keď sú v dome prítomní mnohí, Ježiš sa zameria práve na Tomáša a pozve ho k skúsenosti: „Vlož sem svoj prst, a pozri moje ruky!“ Pre Tomáša bolo nevyhnutné vidieť Jeho rany a dotknúť sa ich. Nestačilo mu len vidieť Ježiša. Chcel dôkaz – tak ho dostal! A čo nasleduje potom? Náš pochybujúci učeník uzná, že ten, čo pred ním stojí s ranami na rukách a nohách i prerazeným bokom, je skutočný jediný Pán a Boh!
Mnohí z nás sa môžu nájsť v príbehu Tomáša. A to preto, lebo mnohokrát aj my môžeme pochybovať, či skutočnosti nášho náboženstva, ako je aj vzkriesenie Ježiša sú reálne. Aj keď sme dnes od tejto udalosti veľmi ďaleko, no blízke sú nám pochybnosti vo viere. Zvlášť, keď nám je ťažko, prichádzajú myšlienky, ktoré nám berú istotu o Božej prítomnosti a jeho starostlivosti o nás a našich drahých. Skúšky, ktoré na nás doliehajú, sa nám snažia zhasnúť svetlo viery v Boha a dôvery v Jeho pomoc. To dlhé Božie mlčanie sa nám môže stať vodou na mlyn straty našej viery. Čo máme robiť, keď naša osobná viera prechádza krízou? Ako sa vyrovnať s „ nečinnosťou“ Boha a s pocitom, že nás v tom, čo prežívame, nechal samých? Je jedna cesta! Aká? Pýtaj si od Boha skúsenosť! Povedz mu, že ho chceš vidieť a že sa ho chceš dotknúť! Úprimná a vytrvalá modlitba ti pomôže nájsť Boha! Keď sa ho dotkneš, budeš mať silu nie len ho vyznať, ale s ním prežívať to všetko, čím v živote prechádzaš! Dôveruj mu!
Otec Marek