V sobotu 16. marca uplynuli dva roky, čo naša farnosť sa nasadila v pomoci utečencom z Ukrajiny. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa zapojili, a dodnes pomáhajú!
Aj keď v mnohých ľuďoch emócie už dávno vyhasli a nejako veľmi rýchlo zabudli na to, že tu ide o ľudí a nie tovar, že vojnová agresia na Ukrajine má svojho pôvodcu a sú za ňou konkrétni ľudia, predsa len aj naďalej pokračujeme v našej pomoci ľuďom ktorí sa bez vlastnej viny ocitli na ulici, či museli opustiť svoje domovy pre hrôzy vojny. Aj toto výročie môže byť pre nás príležitosťou pozrieť sa späť ale aj vpred.
Ak sa obzrieme dozadu a troška pocestujeme v čase, tak 16.marec 2022 ostane aspoň pre mňa nezabudnuteľným dňom. Bol som čerstvo po prekonaní infekcie Covid 19 a bol to prvý deň, čo som mohol vyjsť von z karantény. V to ráno mi ani nenapadlo, že už okolo obeda budeme spolu s Paľom riešiť ubytovanie, nasýtenie a prípravu všetkého nevyhnutného k tomu, aby ľudia, čo aj 30 hodín cestovali vlakom z východnej Ukrajiny si mohli trochu oddýchnuť, umyť sa a najesť sa. Nezabudneme na vystrašené očí detí, strhané tváre žien – matiek, či zamyslené pohľady mladých chlapcov a dievčat alebo beznádej starkých. Po prvom dni však nasledovali intenzívne týždne práce a spolupráce, kde do pomoci sa zapojilo množstvo ľudí a dobrovoľníkov. Bolo to smutné obdobie, no vedeli sme sa zomknúť a pracovať spolu pre dobro tých, ktorí to potrebovali. Možno by som nevedel povedať všetky mená tých, ktorí pomohli a podali pomocnú ruku, no ich tváre a úžasnú ochotu pomôcť si pamätám. To čo sa na začiatku zdalo ako nemožné sa stalo možným. Dobrotivý Boh nám pomáhal a pomáha aj dodnes. Lebo je to On, čo zatvára, či otvára dvere. Tie otvorené sme našli u mnohých ľudí, no sú ešte aj dnes takí, ktorí si srdce pre týchto vyhnancov nikdy neotvorili, alebo je im ľahostajné, čo sa im prihodilo. Táto skúsenosť preverila naše charaktery a po čase sa ukazuje ako sa malé Slovensko dokáže hádať a rozdeliť asi na všetkom. Volanie po mieri je krásne, no ak nič pre to neurobíme, aby sme nažívali v pokoji medzi sebou, tak ten mier nedosiahneme. Ak si nevšimneme tých, ktorí pred vojnou utekajú a nekladieme si kriticky otázku, čo sa to vlastne deje, tak ostaneme len dobrými rečníkmi, ktorým v podstate ide len o to, aby sa mali dobre.
Naši prastarí rodičia za slobodu bojovali a dali vlastné životy. Nie preto, lebo chceli vojnu, ale preto, lebo sa postavili na odpor tomu, kto si myslel že mu patrí všetko a že môže všetko. Dokonca aj prepisovať dejiny, či hranice krajín. Nemyslím si, že by niekto z nás, len preto lebo sa naši predkovia bránili, mal tú odvahu povedať, že podporovali a chceli vojnu.
Otázku, ktorú však chcem v skutočnosti položiť každému z nás je: čo som ja urobil preto, aby som pomohol núdznym? A pomohol som? Na ktorej strane barikády stojím: som za život, za človeka, alebo za smrť? Záleží mi aj na spoločnom dobre, alebo len na mojom vlastnom osohu? Mám jasné postoje k základným a dôležitým problémom, alebo som chameleón? Dokážem kriticky myslieť, alebo len pasívne prijímam to, čo mi mne „sympatickí“ ľudia predstavujú ako pravdivú realitu…
Áno, je potrebné sa pozrieť dozadu, no sme povolaní žiť tu a teraz. Nech nám ostatný čas pôstu pomôže porozmýšľať nad tým, akí sme a akí by sme mali byť. Nech to rozhodnutie byť lepším neostane len ako túžba, ale nech sa premení na konkrétny začiatok niečoho nového. Začať tu a teraz, začať dnes a nie až zajtra!
A čo nám prajem do budúcnosti? Aby sme sa pozerali neustále vpred a nebáli sa priložiť ruku k službe iným. Pretože v živote sa zvykne všetko vrátiť. Ako hovorí Božie slovo: čo nechceš aby ľudia robili tebe, nerob ani ty im. Funguje to však aj opačne: čo chceš aby ľudia robili tebe, rob aj ty im!
Otec Marek
Foto návrat: Farnosť sv. Ondreja Košice- Podhradová