Nachádzame sa vo veľkonočnej oktáve, kedy ešte pár dní po slávení Veľkonočnej vigílie zostávame v intenzívnejšej oslave Ježišovho zmŕtvychvstania. Ponúka sa nám cez tieto dni čas premýšľať o tom, čo sme si nedávno pripomínali nielen počas svätých omší, ale i predtým v pôstnej príprave pri počúvaní pôstnych pobožností, pri online adoráciách, modlitbách krížových ciest či osobnou obetou v rámci pôstnej reťaze.
Pozývame vás ešte raz sa vrátiť ku hlavným posolstvám, ktoré odzneli v kázňach našich duchovných otcov- o. Mareka, o. Blažeja a o. Rada počas slávení bohoslužieb cez veľkonočné sviatky. Vo svojich príhovoroch priniesli niekoľko podnetov k uvažovaniu o udalostiach týchto dní. Ponúkli nám veľmi pravdivé pohľady na tému strádania, hriechu, našich vzťahov, ale tiež boli pre nás vzácnymi povzbudeniami k nastúpeniu na cestu zmeny svojich postojov, svojho života k lepšiemu.
Na Kvetnú nedeľu sme vstúpili do uvažovania o udalostiach veľkej noci spevom pašií a homíliou, ktorá upriamila našu pozornosť na zradu a odsúdenie, vedúce k Ježišovej smrti. Ježiš bol zradený jedným zo svojich učeníkov, bol prenasledovaný a odsúdený na smrť. Za to, že sa vyhlásil za Božieho syna. Procesom bez dôkazov o vine, bez možnosti obhajoby. Pri tom sme mali uvažovať aj o tom, že dodnes sa kresťania v rôznych častiach sveta ocitajú v podobnej situácii, keď sú prenasledovaní i zabíjaní pre svoju vieru či je im bránené praktizovať svoju vieru.
Počas svätej omše na Zelený štvrtok sme hľadali odpovede na otázky, čo vlastne v tento deň slávime a prečo sa zúčastňujeme svätej omše. Túto otázku dával v židovskej rodine pri slávení Paschy syn svojmu otcovi, ktorý následne celej rodine vysvetlil pôvod sviatku v starozákonnej udalosti- udalosti oslobodenia Izraelitov spod egyptskej nadvlády. Odpoveďou pre nás podľa novozákonného odkazu majú byť dve tajomstvá, ktoré charakterizujú tento deň- ustanovenie Eucharistie a sviatosti kňazstva. Pán Ježiš si povolal učeníkov, čo boli s ním, aby slúžili iným a odovzdali mu tak svoj život. Pán zároveň dal sám seba ako chlieb, ktorý máme prijímať naveky. Cez tieto skutočnosti si máme nanovo uvedomovať neustálu Božiu prítomnosť medzi nami. Napriek ťažkostiam, i tejto pretrvávajúcej pandemickej situácii máme uistenie, že Pán Ježiš je stále s nami.
Na Veľký piatok sme si vypočuli uvažovanie o tom, ako je potrebné objatie pre náš život. Každý z nás ho potrebuje prijať od niekoho, kto ho má rád. Zvlášť v dnešnej dobe, kedy nám nie je umožnené stretnúť sa tak, ako by sme si želali, nám toto objatie chýba. No predsa ho môžeme získať, a to od samotného Boha. Ježiš na kríži práve dnes svojimi rozpätými rukami objíma toho, kto k nemu prichádza a túži sa nechať objať. Sme pozvaní prijať jeho uzdravujúce objatie, kedykoľvek sa k Nemu obrátime, Ježiš je pripravený utíšiť bolesť, liečiť rany, nebojme sa k Nemu prísť.
Homília na vigíliu na Bielu sobotu nás zamerala na tému otroctva a slobody. Otroctvo vo vzťahu k hriechom, ktoré si držíme a nechceme sa ich vzdať. Sme si vedomí, že nerobíme dobre, ale nemáme silu pustiť tieto hriechy, akoby sme sa báli opustiť tú našu konformnú zónu. Podobne ako väzeň, ktorý má ísť na slobodu po 50 rokoch, bojí sa tohto kroku, nevie si to predstaviť. Každý z nás chce byť iste šťastný a chce byť milovaný. Šťastie je slobodne si zvoliť dobro. Nemôžem byť šťastný v otroctve, ktoré je opakom slobody. Ak chcem byť šťastný, musím vedieť a cítiť, že niekto ma má rád, no zároveň aj ja musím mať rád toho druhého. Musí to byť vzájomné, inak to nebude fungovať. Ale ak sa neviem slobodne rozhodnúť pre lásku, nebudem vedieť mať rád. Ak budem žiť v otroctve, nedokážem mať rád. Ak nepustíme svoje hriechy, nebudeme môcť byť šťastní. Ježiš prichádza, aby sme mali život v plnosti, aby nám daroval to pravé šťastie a radosť, a teda slobodu.
Príhovor Veľkonočnej nedele rozoberal myšlienku prázdnoty. Prázdnoty v našich srdciach či vo vzťahu medzi dvomi ľuďmi, ktorá často pramení z prázdnoty vo vzťahu človek a Boh. Rozpad mnohých vzťahov je dôsledkom nenaplnenia a prázdnoty. Ak človek niečo nemá, nemôže to dať. Aby človek mohol dávať, potrebuje byť naplnený. A pravým prameňom lásky, dobra, pokoja je sám Boh. Práve dnes zaznieva silno slovo prázdnota v príbehu z evanjelia, kedy Mária Madgaléna a učeníci zistia, že hrob je prázdny. V uplynulých dňoch stratili svojho majstra, priateľa, ktorý priniesol do ich života naplnenie. Ale paradoxne ten prázdny hrob naplní ich prázdne srdcia prítomnosťou Ježiša Krista. Kristus im daruje pokoj, radosť, šťastie. Aj dnes dokáže Boh zaplniť naše srdcia, naplniť naše prázdne vzťahy. Potrebujeme len prísť k nemu a vyznať, že sme prázdnymi nádobami, bez lásky, aby nás on sám naplnil prúdom svojej nekonečnej lásky. Sme povolaní, aby sme boli radostní, a to je možné vtedy, keď nájdeme prameň radosti. Ako hovorí sv. Pavol: „Radujte sa, opakujem, radujte sa.“ Pán je našou radosťou. Máme byť plní radosti, aby sme vedeli napĺňať iných touto radosťou. Máme vnímať prázdno ľudských sŕdc okolo nás a napĺňať ho. A to tým, že budeme hlásať pravdu o zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi. Preto, aby sme zmenili svoj život i životy druhých skrze pravý prameň všetkého dobra, ktorým je Boh.
Príhovory našich duchovných otcov si môžete vypočuť v záznamoch svätých omší na našom farskom YouTube kanáli farnost sv. Ondreja.