Ešte pred pár mesiacmi by si nikto z nás ani len nepripustil, že by sa svet mohol zmietať v pandémii takých rozmerov, ako je tá dnešná. Naše generácie si nepamätajú na nič podobné. Spočiatku sme si mysleli, keď sa v jari všetko zatvorilo, že po pár mesiacoch sa život vráti do svojich starých koľají. Nestalo sa tak. Práve naopak, druhá vlna, ktorá udrela na Slovensko s oveľa väčšou silou, ukazuje svoju moc. Nemocnice sa nám začínajú napĺňať chorými, sledujeme rozhádaných politikov, počúvame tlačové besedy, kde sa hovorí o zatiahnutí ručnej brzdy pred katastrofou. Denne sme kŕmení správami o pandémii, o číslach infikovaných, či o nových úmrtiach. Sprísňujú sa opatrenia, obmedzujú sa slobody. Niekedy mám pocit, že sme z toho, čo sa deje, už všetci unavení, frustrovaní a plní strachu.
Skúsme si však oprášiť staré kroniky a pozrieť sa do minulosti, ako sa naši predkovia dokázali vysporiadať s oveľa vážnejšími epidémiami. Čo robili? Áno, bojovali zo všetkých síl, a to aj povinnou karanténou, či izoláciou, no okrem spoliehania sa na opatrenia ľudí, spoliehali na dobrého Boha. To, čo potrebujeme stále kričať na rohoch ulíc, je pravda o tom, že Boh je s nami! Aj keď mnohé opatrenia nedovolia kresťanom byť prítomní na sv. omši, predsa len kresťanmi ostávame aj doma, aj na ulici aj v práci, aj v nemocnici. Nezabudnime na to, komu patríme, a že sme boli kúpení drahou krvou Božieho Baránka. V tomto víťazstve Boha nad smrťou máme našu istotu, že zvíťazíme aj nad epidémiou dnešných čias. Chopme sa zbraní, ktorými je modlitba a pôst! Staré osvedčené praktiky, na ktoré moderný človek zabudol, a aj preto je oveľa slabší ako človek minulých dôb. Slabší nie len čo sa týka imunity, no slabší duchom. Čo ostane po nás, ktorí žijeme tieto neľahké časy? Bude sa na nás spomínať ako na tých, ktorí po každej stránke ustáli veľkú krízu a pandémiu?
Určite si prajeme, aby po nás neostali len náhrobné kamene, ktoré budú niesť naše mená. Je čas chcieť viac urobiť pre koniec pandémie, ktorá už roky oslabuje naše srdcia, vzťahy, rodiny, spoločenstvá, mestá, dediny a národy. Podľahli sme pandémii zla a zabudli sme na to, že jedinou vakcínou proti takémuto druhu choroby je Boh a jeho priateľstvo! Áno, Boh je priateľom človeka, no človek sa svojmu Bohu otočil chrbtom. Až do posledných dní som si nechcel pripustiť myšlienku, že by táto pandémia bola Božím trestom. No dnes, keď vidím toľko arogancie, klamstiev, na cti utŕhania, zlodejiny, hádok, neúcty, bohorúhania a chladu v ľudských srdciach, tak som presvedčený, že je to práve človek, ktorý na seba privolal trest pandémie. V minulosti naši predkovia postihnutí epidémiami konali pokánie, ktoré privolalo Božie zľutovanie. My, moderní ľudia, si dezinfikujeme ruky, nosíme rúška, držíme odstupy, no to však nestačí, lebo opatrenie číslo jeden pre ukončenie pandémie spočíva v našom obrátení sa k Bohu a návrate márnotratných detí k Otcovi!
Otec Marek