V piatok 19. júna slávime sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Svätá omša bude vo farskom kostole v tradičnom čase o 18.00 hod a v Kaplnke sv. Rozálie o 15.15 hod.
Slávenie tohto sviatku sa viaže k úcte k trpiacemu Ježišovi na kríži a tiež k Eucharistii, v ktorej Pán sprítomňuje svoju obetu. Vo Svätom Písme čítame: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda“ (Jn 9,34). Veriaci si od počiatku uctievali Kristovu ľudskú prirodzenosť a najmä jeho rany, znaky utrpenia za našu spásu.
O rozšírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa azda najviac zaslúžila sv. Margita Mária Alacoque v 17.st. Táto panna z rehole Navštívenia Panny Márie mala v rokoch 1673-1675 osobitné zjavenia Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. V druhom zjavení sa jej Pán prihovoril takto: „Nemôžeš mi preukázať väčšiu lásku, ako keď urobíš, čo som od teba žiadal, aby si rozšírila úctu k môjmu milujúcemu Srdcu. Len poníženosťou a utrpením sa môžeš stať dokonale hodná tejto milosti… Pozri, toto Srdce, ktoré tak veľmi milovalo ľudí, ktoré nič nešetrilo, ba aj samé seba strávilo, len aby ukázalo svoju lásku. Namiesto vďačnosti sa mu však za odplatu od veľmi mnohých dostáva – nevďak. Preto od teba žiadam, aby prvý piatok po oktáve slávnosti môjho Božského tela bol ustanovený ako zvláštna slávnosť, aby sa v ten deň uctievalo moje Srdce slávnostným odprosovaním a aby v ten deň ľudia pristupovali k sv. prijímaniu s tým úmyslom, aby sa vynahradili nesčíselné zneuctenia, ktorých mu dostalo po ten čas, čo bolo vystavené na oltári.“
Pre zaujímavosť jeden príbeh z 18. st., viažuci sa k vzniku pravdepodobne najznámejšieho obrazu Božského Srdca:
Predstavený jezuitov v Ríme P. Dominik Calvi dal Pompeovi Girolamovi Batonimu, jednému z najznámejších a najlepších rímskych maliarov svojej doby, v roku 1760 za úlohu namaľovať pre dom jezuitov v Ríme obraz Božského Srdca. Tento veľmi vážený aj veriaci majster s radosťou a nadšením úlohu prijal aj preto, lebo sám bol ctiteľom Božského Srdca.
Ťažkosti mu však spôsoboval nový spôsob zobrazovania Božského Srdca ako postavy Krista s horiacim srdcom. Hoci sa umelec modlil a zúčastnil sa aj na duchovných cvičeniach, nedostával žiadnu uspokojujúcu inšpiráciu. Až jedného dňa po rannej svätej omši, pri ktorej prijal sväté prijímanie a obetoval ho na tento úmysel, stretol cestou domov jedného žobráka, ktorý ho prosil o almužnu. Majster Batoni s váhaním vyplnil žobrákovu prosbu, pretože mal pri sebe iba mincu vyššej hodnoty, za ktorú si chcel kúpiť raňajky. A práve v okamihu, keď žobrákovi podával mincu, vypočul Boh tichý úmysel tohto známeho umelca. Žobrák si totiž položil svoju ľavú ruku na srdce a zároveň skromne vystrel pravú ruku, aby mohol prijať podávanú almužnu.
V okamihu, keď Batoni uvidel toto žobrákovo gesto, dostavila sa aj túžobne želaná inšpirácia. Pri pohľade na žobráka si predstavil Pána Ježiša, ktorý tiež vystiera svoju ruku k nám a prosí nás o lásku – našu vďaku za jeho veľkú vykupiteľskú lásku. Tak ako sa o tom píše aj vo Svätom písme: „Daj mi, syn môj, svoje srdce“ (Prís 23, 26). Po tomto zážitku sa majster ponáhľal domov. Jedným dychom obraz naskicoval a zakrátko aj namaľoval. S obrazom boli jezuiti nadmieru spokojní. Batoniho maľba, z ktorej existujú tisícky kópií, je dodnes najznámejším obrazom Božského Srdca.
zdroj: zivotopisysvatych.sk, oscadnica.fara.sk, katolickenoviny.sk, marianky.sk