Laski, miesto pokoja, prijatia, radosti, lásky, nádeje, láskavosti, zastavenia, pochopenia, milosrdenstva a uzdravenia.
Keď sme odchádzali na púť, ku vtedy neznámej blahoslavenej Matke Alžbete Ruži Czackej, ani som nevedela, prečo idem do Lasiek. Niečo veľmi, veľmi silné ma priťahovalo na toto miesto. A nebola to iba pozvánka od otca Romana, mimochodom človeka – kňaza, ktorý nosí Matku Alžbetu hlboko vo svojom srdci. Volala ma sama Matka Alžbeta. Matka, ktorá keď stretla človeka, nepozerala na jeho vonkajšok, ale snažila sa spoznať srdce človeka, lebo vonkajšok nehovorí o živote, skúsenostiach, zraneniach. Bola ženou, rehoľníčkou, ktorá žila v pravde a tiež sa snažila, po vlastnej skúsenosti, hovoriť ľuďom pravdu, ktorá uzdravuje a pobáda ku zmene života, postoja a možno aj k realizácii vecí, o ktorých si človek myslí, že ich nemôže zvládnuť. Jej samej sa podarilo vybudovať veľké dielo napriek tomu, že bola nevidiaca. A všetkých nabádala ku odpusteniu, ktoré pramení zo srdca.
Uzdravila aj moje zranené srdce. Pre citlivého človeka, ktorý chce, alebo potrebuje vo svojom živote urobiť zmenu, uzdraviť zranenia možno z detstva, od životného partnera, učiteľa … je toto miesto, tým najlepším, ktoré môže navštíviť. Laski sa stali pre Matku Alžbetu domovom, prácou a budovaním miesta na pomoc pre nevidiacich. Založila Kongregáciu sestier františkánok služobníc. Charizmou kongregácie je služba nevidiacim ľudom a zadosťučinenie za duchovnú slepotu sveta. Toto dielo je stále živé a neustále sa rozvíja, vzhľadom ku potrebám modernej doby. Sestry, ale aj civilné osoby učia nevidiacich vidieť rukami, ušami, srdcom. Pripravujú ich do bežného života. Vidieť zapálenie, radosť, entuziazmus sestier pre túto veľmi náročnú prácu je fascinujúce. Z ich perí nikdy neschádza úsmev, láskavé slovo.
Pozdrav, ktorým sa zdravia navzájom je „Cez kríž – do neba!“. Po vlastnej skúsenosti môžem povedať, že už tu na zemi, som tam ja zažila kúsok neba.
pútnička