Slávenie veľkonočných sviatkov už máme síce za sebou, no nemusí byť za nami to, čo sme v tieto dni prežívali, čo sme vo svojom vnútri objavili, čo sme si z tohto vzácneho času vzali do nášho ďalšieho života. Už počas 40-dňového pôstu sme mohli premýšľať nad tým, čo budeme po jeho zavŕšení intenzívnejšie sláviť v našom chráme a ako sa na to čo najlepšie vo svojom vnútri pripraviť. Okrem tých osobných aktivít sme mali možnosť využiť aj spoločné farské, ako napr. piatkové krížové cesty, biblické stretká, stretká detí, mladých či manželov, domáca modlitba pri paškále za spoločné úmysly všetkých modliacich sa, ale iste aj denné sv. omše a predveľkonočná sviatosť zmierenia. Až teda nastal čas na samotné slávenie Trojdnia a Veľkonočnej nedele.
Počas týchto dní sme sa vídali denne v našom chráme a zjednotili sa ako jedno spoločenstvo pri tom, v čo všetci veríme. Čím viac nás bolo, tým aj tá sila a význam toho všetkého bol krajší a väčší, nepochybne aj tým, že sme mali medzi sebou troch kňazov, pána farára o. Mareka a duch. otcov Rada a Michala. Nielen im urobilo radosť aj hojné zastúpenie miništrantov, azda najvyššie za posledné roky. Za krátky čas sme toho zažili celkom dosť, celé to slávenie by sme si mohli krátko pripomenúť v dvoch podobách- tej vonkajšej skrz dianie v chráme a tej duchovnej, skrze slovo, ktoré sme počúvali pri bohoslužbách.
Najdôležitejšími momentmi, ktoré sme mohli spolu prežívať boli umývanie nôh dvanástich členom/členkám farnosti o. Marekom, poďakovanie našim duchovným otcom pri príležitosti obnovenia ich kňazských sľubov, bdenie v tichu a modlitbe v našej naaranžovanej „Getsemanskej záhrade“, krížová cesta Podhradovou, pašie, poklona krížu, uloženie Ježišovho mŕtveho tela do hrobu, možnosť osobnej modlitby pri hrobe v piatok a v sobotu, požehnanie jedál. Najviac bohatá bola sobotňajšia vigília, kedy sme mali účasť na požehnaní paškálu a následnom zapálení vlastných sviec od plameňa paškala ako symbola Ježiša Krista- Svetla sveta, víťaza nad smrťou. Ďalej na obnove krstných sľubov, speve krásnych žalmov, na udelení sviatosti krstu a birmovania katechumenovi či na slávnostnej procesii s Eucharistiou v závere vigílie okolo nášho chrámu, po ktorej sme na koniec spievali hymnus Te Deum a boli požehnaní Sviatosťou Oltárnou.
Napokon by sme sa chceli vrátiť a ešte raz si krátko pripomenúť hlavné myšlienky našich duchovných otcov, ktoré nám odovzdali počas slávení. Otec Rado nám vo štvrtok hovoril o dôležitom mieste služby blížnemu v našom živote – Pán Ježiš neumýval nohy svojim učeníkom len tak, náhodou, ale chcel tým poukázať na to, aby sme si službu lásky preukazovali aj my voči sebe navzájom v každodennom živote. Ako sme počuli v evanjeliu dňa, Ježiš sa po umytí nôh opýtal učeníkov: „Chápete, čo som vám urobil?“ Teda dal nám príklad, ako máme konať aj my voči sebe navzájom…
Otec Marek v piatok uvažoval nad tým, aká veľká musí byť bolesť matiek, ktorým zabili dieťa, ako to vidíme u Panny Márie, ktorá sa musela prizerať na smrť svojho jediného Syna. Poukázal na to, že vydržať takúto bolesť dokázala len vďaka láske, ktorú mala. Práve láska v každom človeku je to, čo dnešný svet potrebuje, aby neboli vojny a ubližovanie si medzi ľuďmi navzájom. Boli sme pozvaní počas týchto chvíľ pozrieť sa do svojho vnútra, čo nám bráni láske a vzťahu s Bohom a s našimi blížnymi. Spomenul ešte jednu zaujímavú myšlienku, že za smrť Pána Ježiša nie sme zodpovední len my, pretože sme zhrešili, ale aj Boh, pretože nás miluje a milovať znamená dať svojho Syna za nás, aby nás vykúpil z hriechu..
Počas sobotňajšej vigílie nás o. Marek pozval k láske k Bohu a sebe navzájom a k otvoreniu svojich sŕdc pred Ježišom a všetko, čo je v nich, aby sme odovzdali Zmŕtvychvstalému… V nedeľu upriamil našu pozornosť na to, že Boh je naozaj živý Boh, pretože „vonia“ dobrotou a láskou. Síce ho dnes nemôžeme fyzicky vidieť ako videli Ježiša jeho učeníci a nasledovatelia, ale jeho prítomnosť medzi nami môžeme rozpoznať inak- skrze našu živú vieru, skutky lásky k sebe navzájom, ktoré môžu byť natoľko silné, že Boh cez ne urobí malé, veľké zázraky v životoch nás samých alebo v živote iných ľudí. O tom, že to nie je len fráza, ktorú každý rok opakujeme, ale že to tak naozaj je, svedčí aj jeden taký zázrak, ktorý sa udial práve medzi nami, v spoločenstve mladých našej farnosti pred pár rokmi, kde dovtedy neveriaci mladý muž stretol živého Krista medzi nimi a na základe toho sa rozhodol prijať krst a birmovku, ktoré mu o. Marek predošlý večer vyslúžil…Vďaka ich svedectvu živej viery… Pozval preto aj nás všetkých, aby sme žili autenticky svoju vieru, aby v nás iní videli a zažívali Krista živého, v našich vzťahoch, a opäť, aby sme žili lásku, pretože ako hovorí sv. Pavol, ak by som vedel všetky reči či hory by som prenášal a lásky by som nemal, ničím by som nebol…
Na záver už len… Úprimne a srdečne ďakujeme za krásny priebeh veľkonočného Trojdnia a príhovory a za všetky služby a aktivity už počas pôstneho obdobia najmä nášmu p. farárovi o. Marekovi. Tiež za všetky služby pred aj počas sviatkov našim duchovným otcom Radovi a Michalovi.
Veľká vďaka aj všetkým tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli svojou službou a obetou ku krásnemu sláveniu veľkonočných sviatkov- službu p. kostolníka, za krásnu výzdobu a prípravu hrobu a getsemanskej záhrady, kantorovanie, spevy a pašie, čítania, fotenie, krížové cesty, príspevky na soc. siete, farský list, asistenciu pri liturgiách a technické služby, miništrovanie, pečenie baránkov, upratovanie a iné… Je to na druhej strane aj požehnanie v tom, že práve osobnou angažovanosťou (= službou lásky blížnym…) sa radosť z toho celého prežívania ešte znásobí…
Fotky – v Galérii