V rámci pondelkových pôstnych meditácií sme si opäť mohli vypočuť katechézu o. Mareka o utrpení Krista, tentoraz o samotnej krížovej ceste nášho Spasiteľa. Dotkol sa tém kráčajúceho davu, prejavovania súcitu, Ježišovej vôle napredovať napriek chýbajúcim silám či našej vlastnej krížovej cesty.
Počuli sme ako Ježiš kráčal v sprievode davu, v ktorom väčšina prítomných zohrávala úlohu pozorovateľov. S Ježišom kráčali ľudia, ktorí videli jeho trápenie, no ich súcit zostal len v rovine osobnej ľútosti nad tým, čo sa deje. Jeden z tých, čo Ježišovi podali pomocnú ruku, aj to po prinútení rímskymi vojakmi, bol istý Šimon, otec rodiny, vracajúci sa po celodennej práci na poli. Posledné, čo si v tej chvíli asi prial, bolo zdržať sa na ceste k svojej rodine…Navyše, musel Ježišovu cestu absolvovať tak, ako to dovolilo Kristovo vysilené telo- pomaly, s pádmi, bez prestávok na oddych…Jednoducho musel kráčať tak, ako určoval ten, ktorého doprevádzal…
Druhou osobou, ktorá Ježišovi prejavila súcit hmatateľným spôsobom, bola Veronika. Neznáma žena z davu, ktorá mu ponúkla ručník, aby sa poutieral, očistil. Asi jediná nezištná pomoc človeka človeku na tejto ceste bolesti…Ďalšími aktérmi príbehu boli plačúce ženy, ktorých súcit mal podobu nárekov a sĺz, nijako nezmierňujúcich Ježišovu bolesť a smútok, skôr naopak. Ježiš musel napriek vlastnej slabosti poukázať na ich vlastné zlyhania- upriamuje ich na to, aby neplakali nad ním, ale nad svojimi deťmi. Nech sa trápia nad tým, kde sú teraz ich deti, prečo nekráčajú na ceste s Ježišom…Ako vidieť, medzi „spolunositeľmi“ kríža nebol ani jeden z jeho učeníkov či priateľov. Apoštol Ján bol na blízku Ježišovej matke Márii, ktorá bola síce súčasťou tohto sprievodu na Kalváriu, no veľká bolesť a vyčerpanie ani jej nedovolili podporiť Ježiša pri nesení ťažkého bremena…
Naše uvažovanie nad Kristovým utrpením sme mali zároveň prepojiť na náš vlastný život. Vo veku istých skúseností už človek pochopí, že kríž je neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Každý z nás si nesie ten svoj kríž/kríže, mnohokrát už od detstva. Kríža sa nemáme zbavovať, veď vlastným utrpením sa spájame s utrpením Krista. A nebyť Ježišovho kríža, nebolo by ani našej spásy. Aby sme naše kríže vládali uniesť, musíme ich najskôr pomenovať, prijať a tak pozvať Ježiša, aby nám ich pomohol niesť. A zároveň my sami navzájom si máme pomáhať niesť svoje bolesti a trápenia.
Pozývame vás na poslednú pôstnu meditáciu o utrpení Krista v pondelok 15.apríla o 18:30 hod. Bude venovaná posledným slovám Ježiša pred smrťou na kríži.